Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Odchod nebožtíkov
Predstavy a praktiky, ktoré súvisia so smrťou a pochovávaním mŕtvych, patria všade na svete k tým, ktoré sa menia najťažšie a najpomalšie. Preto sa v ich prípade môžeme stretnúť so starobylými zvykmi, ktoré pretrvali počas dlhých stáročí takmer bezo zmeny.
V závodských rozprávaniach napríklad môžeme nájsť motív „ofery“, teda vkladania mince alebo peniaza do rúk nebožtíka. Tento zvyk je rozšírený nielen na celom Slovensku, ale aj inde v Európe. Súvisí s predstavou, ktorá sa pravdepodobne datuje oveľa skôr ako staroslovanské náboženstvo, a ktorú môžeme nájsť aj v gréckych mýtoch. Podľa nej sa duša po smrti dostáva k záhrobnej rieke alebo k jazeru, cez ktoré sa má previezť na druhý breh – na iný svet. Minca v ruke má poslúžiť na zaplatenie prievozníkovi. Preto sa v niektorých slovenských lokalitách tento zvyk nazýva aj „na prevoz“. V úlohe prievozníka v slovanskom folklóre pritom môže vystupovať aj kresťanský svätec, napríklad archanjel Michal – pravdepodobne preto, že v kresťanských predstavách stojí s ohnivým mečom v ruke pri vchode do raja.
Ďalšou rozšírenou starobylou predstavou, ktorá sa viaže na odchod človeka z tohto sveta, je to, že v krátkom intervale po smrti sa mŕtvemu nechávalo na stole jedlo a pitie, vo väčšine prípadov chlieb a voda. Pohostenie duše mŕtveho má pravdepodobne predkresťanskú tradíciu – napokon s takýmito praktikami cirkev počas dlhých storočí bojovala. Tento zvyk s najväčšou pravdepodobnosťou súvisí s kultom predkov a predstavami o záhrobnom svete, kde všetko vyzerá podobne ako na tomto svete: duše jedia, pijú a potrebujú oblečenie aj iné veci vrátane kresťanských atribútov. Preto sa na Slovensku do hrobov niekedy zvyknú vkladať aj veci, ktoré nebožtík mal rád za života, aj ruženec, aj modlitebná kniha. To všetko má zabezpečiť, aby sa človek na druhom svete cítil dobre a aby mu nič nechýbalo. Túto úlohu mohla mať aj hostina po pohrebe, ako sa zdôrazňuje v rozprávaniách zo Závodu: každý si mal vziať z jedla a niečoho sa napiť, aby mŕtvy na druhom svete nebol hladný a smädný.
Táto tradícia nie je špecifická len pre Závod, podobne ako rozšírené predstavy o rozlúčke duše človeka so svojimi blízkymi alebo o návštevách nebožtíkov, ktorí prichádzajú pripomenúť živým nesplnený sľub či zanedbané povinnosti (napríklad omšu).
Treba poznamenať, že i keď starí Slovania s najväčšou pravdepodobnosťou mali všetky tieto predstavy, jestvujú všade na svete a sú napokon aj súčasťou kresťanskej tradície.
Obraz záhrobného sveta je však v rozličných tradíciách odlišný. Niektoré motívy sú špecifické pre slovanský folklór. Patrí k ním aj vysvetlenie istých snov, ktoré nachádzame v rozprávaniach zo Závodu: verí sa, že keď sa niekomu prisní o zosnulom, na druhý deň bude pršať. Tento jednoduchý motív môže byť odkazom na prastarú symboliku: záhrobný svet sa totiž v slovanských predstavách spájal s vodou a najmä s dažďom, ktorý prináša plodnosť poliam. Verilo sa, že duše po smrti odchádzajú do ďalekej božskej krajiny na východe (niekedy nazývanej „ir“ alebo „vyrij“ – slová majúce spoločný základ so slovom „raj“), odkiaľ vstáva slnko. Tam odlietajú na zimu aj vtáky, a tam sú počas zimy uväznené vody. Keď prichádza jar, tieto vody sú oslobodené a vracajú sa na zem v podobe blahodarného dažďa. Sen o mŕtvom znamenajúci dážď teda môže byť pozostatkom tohto symbolického spojenia charakteristického pre slovanskú tradíciu.

Krížne cesty
Závodské rozprávania o stretnutí bosoriek na krížnych cestách zodpovedajú predstave, rozšírenej na Slovensku a inde, o krížnych cestách ako o nebezpečnom mieste, kde je pôsobenie nadprirodzených síl najsilnejšie. Ich účinky môžu byť v ľudových predstavách nielen negatívne, ale aj pozitívne. Krížne cesty vystupujú totiž nielen ako miesto stretnutia nečistých síl, ale aj ako miesto, kde sa vykonávali rôzne liečivé úkony a zvyky.
Tak sa napríklad v slovanskej tradícii môžeme stretnúť s nasledujúcim zvykom: ak v rodine často zomierali deti, novonarodené bábätko zvykli „nechávať“ na krížnych cestách, aby ho „našiel“ a doniesol rodičom pocestný – verilo sa, že takýmto spôsobom sa dá „napraviť“ osud dieťaťa. Iným rozšíreným zvykom bolo vyliať na krížnych cestách vodu, ktorou umyli chorého človeka, aby tak chorobu „odovzdali“ inej bytosti, ktorá tadiaľ prejde – či už inému človeku alebo zvieraťu (podobným spôsobom sa však údajne dalo aj „porobiť“, teda navodiť niekomu nešťastie alebo chorobu). Dodajme, že na krížnych cestách sa všade na Slovensku zvykli páliť aj svätojánske ohne, čo spomínajú i závodské rozprávania. Tento zvyk má pravdepodobne korene v staroslovanskej minulosti a súvisí s archaickým kultom ohňa a slnka.
Dvojaký význam krížnych ciest je podľa všetkého spojený s univerzálnym znakom kríža, ktorý vystupuje ako sakrálny symbol v mnohých svetových tradíciách, vrátane staroslovanskej. Symbolika kríža je vo všeobecnosti veľmi bohatá, avšak jedným z jej charakteristických znakov je „priesečník“ šťastia a nešťastia, života a smrti, blahobytu a úpadku. Práve na tom sa všade na svete zakladajú mnohé veštecké praktiky a používanie kríža ako ochranného amuletu.
V rozprávaniach zo Závodu sa však krížne cesty javia predovšetkým ako nebezpečné miesto, hlavne kvôli možnému stretnutiu s bosorkami. Ich špecifikom je to, že veľmi podobné, niekedy takmer rovnaké predstavy sa viažu aj na potok pri poľnej ceste, kde sa človek taktiež môže stretnúť s tancujúcimi bosorkami a vílami a kde sa zjavujú svetlonosi, ktorí môžu človeka zviesť z cesty, aby blúdil v lese až do rána. Zaujímavým momentom je aj to, že pri potoku sa môžu zjaviť i duše zomrelých – „dušičky“.

Dušičky
Podľa ranej kresťanskej tradície, ktorá splynula s predkresťanskými predstavami, sa v predvečer Dušičiek duše zomrelých prepúšťajú na štyridsať osem hodín z očistca. Preto im ich potomkovia majú položiť na vhodné miesta koláčiky a víno. Oslavy dňa Všetkých svätých sa však stali oficiálnym kresťanským sviatkom v 7. storočí rozhodnutím pápeža Bonifáca IV. Podľa historikov náboženstva sa kresťanská cirkev ustanovením tohto sviatku snažila potlačiť pretrvávajúce pohanské obrady uctievania predkov. Nahrádzala ich kresťanskými modlitbami a dobrými skutkami, ktoré mali prispievať k vyslobodeniu duší z očistca. Na Dušičky sa teda vykonávali zádušné omše a spoločné modlitby za mŕtvych. Staršie predstavy však pretrvávali a postupne splývali s kresťanskými.
U nás sa na tento deň preniesli staré slovanské obyčaje spojené s kontaktom so záhrobím. Jedným zo zvykov bolo obdarovávať chudobných a žobrákov jedlom alebo obradovým pečivom, nazývaným „dušičky“, čo sa dodržiavalo aj v Závode. V niektorých závodských rozprávaniach sa však môžeme stretnúť s obrazom duší zomrelých –„dušičiek“, pomerne zriedkavým v slovenskom folklóre, ktoré sa zjavujú na potoku v podobe husí. Tento zdanlivo jednoduchý motív sa pri hlbšej sonde do minulosti ukazuje ako veľmi zaujímavý prvok, ktorý môže byť pozostatkom predstáv starších ako staroslovanské náboženstvo.
Motív Dušičiek ako vodných vtákov totiž pre historika náboženstiev poukazuje na možnú spojitosť s keltskými predstavami. Vodné vtáky v mnohých svetových tradíciách súvisia so záhrobím alebo vo všeobecnosti s iným svetom. Symbolika tohto obrazu je pochopiteľná: okrídlená bytosť ako vták často predstavuje dušu a spojenie s horným svetom, zatiaľ čo voda a ponorenie do vody súvisia so svetom dolným. V keltskej tradícii je tento obraz zvlášť silný. Bytosti z iného sveta, najmä ženské bytosti, sa v keltských príbehoch často zjavujú smrteľníkom v podobe vodných vtákov, napríklad labutí či žeriavov. Aj keltské výtvarné umenie poukazuje na to, že motív vodného vtáka priamo súvisel so záhrobím: na viacerých náhrobných kameňoch môžeme nájsť zobrazenie kačky alebo husi pozerajúcej dozadu – pohyb symbolizujúci odchod duše z tohto sveta.
Netreba pravdaže zabúdať na to, že labute, husi a iné vodné vtáky v spojení s nadprirodzenou sférou a konkrétne so záhrobím majú svoje miesto aj v iných tradíciách, vrátane slovanskej. Spojenie husi so smrťou je tu dostatočne výrazné – tak napríklad jednou z podôb Smrti v ľudových predstavách je práve hus, ktorá vo folklóre môže vystupovať aj ako predzvesť smrti. Pokiaľ ide o premeny ľudských bytostí, môžeme si spomenúť aj na folklórny motív krásnych panien kúpucich sa v jazere a premieňajúcich sa na vodné vtáky, rozšírený v celej Európe. Bytosti, ktoré sa zjavujú ako vtáky, patria vo väčšine prípadov do sveta bohov a duchov, v každom prípade do sveta nadprirodzeného. Avšak v keltskej tradícii je tento svet bohov a duchov priamo spojený so záhrobím alebo s príbytkom predkov. Predstava o dušiach predkov ako husiach teda skutočne môže byť akousi malou „skamenelinou“ keltských predstáv, i keď nadobudla úplne iný, kresťanský význam.

Od Lucie do Vianoc
Výroba istého predmetu – najčastejšie stolčeka – počas tzv. „stridžích dní“, čiže od Lucie do Vianoc, patrila k najrozšírenejším zvykom na Slovensku. Toto obdobie najtmavších dní roka, keď sa denná doba skracuje, sa pokladalo za čas, keď sú temné sily najsilnejšie. Viažu sa naň rozličné predstavy, zákazy a zvyky, ku ktorým patrí aj výroba Luciinho stolčeka. Dnes je ťažké s určitosťou niečo povedať o pôvodnej forme tejto praktiky. Je však pravdepodobné, že súvisela so symbolikou ročného kolobehu a s postupným magickým prienikom do ríše duchov, keďže mala trvať počas celého „tmavého obdobia“ a skončiť sa v momente, keď slnko víťazí nad tmou.
Všade na Slovensku totiž Luciin stolček mal slúžiť na odhalenie bosoriek – predstaviteliek temných síl, pričom spôsoby jeho využitia boli rôzne. Niekedy si mal výrobca na tento stolček sadnúť na krížnych cestách, niekedy zasa v kostole počas polnočnej omše, aby videl dedinské bosorky, ktoré mali stáť obrátené chrbtom k oltáru. Potom mal utekať a sypať za sebou mak, aby zdržal bosorky.
Všetky tieto prvky sa vyskytujú aj v závodských rozprávaniach, no namiesto stolčeka sa tu najčastejšie objavuje iný predmet – tzv. suky, alebo „provázek“, ktorý sa mal pliesť od Lucie do Vianoc. Odhalenie bosoriek v tomto prípade prebiehalo prostredníctvom pohľadu cez „očko“ na sukách. Tento prvok je na Slovensku zriedkavý a patrí k závodským špecifikám. Pokiaľ ide o možné spojenia s predkresťanskou slovanskou symbolikou, povraz vo všeobecnosti znamená ohraničenie, zviazanosť, zatiaľ čo „očko“ ako kruh mohlo byť odkazom na prírodný kolobeh. Táto všeobecná symbolika by v danom prípade potvrdzovala účel obradovej praktiky – ohraničenie pôsobenia temných síl a začiatok nového ročného cyklu.

Ohnivé reťaze
Motív ohnivých reťazí, ohnivého hada alebo ohnivej gule, ktorá letí do komína bosorky, sa vyskytuje vo viacerých zaznamenaných rozprávaniach. Podobný obraz môžeme nájsť nielen v mnohých oblastiach Slovenska, ale aj v iných slovanských krajinách. V slovenskom a českom folklóre sa tento ohnivý zjav niekedy nazýva „rarašek“ alebo „rarach“ (ako aj v niektorých rozprávaniach zo Závodu). Na Ukrajine sa môžeme stretnúť s výrazom „rarig“, v niektorých ruských oblastiach s názvom „rarog“ alebo „rach“ (tiež „strach“). V niektorých oblastiach sa s týmto ohnivým duchom spájajú ďalšie motívy: rarašek (alebo zmok, ďalšia nadprirodzená bytosť spojená s domom) sa napríklad môže vyliahnuť z vajca čiernej sliepky, ktoré má človek nosiť deväť dní pod pazuchou; niekedy sa zjavuje v podobe dravého vtáka alebo ohnivého šarkana (ku ktorému sa prirovnáva aj v niektorých závodských rozprávaniach).
Podľa niektorých bádateľov rarašek kedysi predstavoval ohnivého ducha spojeného s prastarým kultom kozubu a predkov. Je možné, že tento obraz je geneticky spojený aj so staroslovanským bohom ohňa Svarogom alebo Svarožičem, ktorý sa spomína v ruských a baltských letopisoch. Niektorí bádatelia však predpokladajú, že Rarach mohol byť aj samostatným božstvom. V mýtoch tento boh (ale aj Svarožič) mohol vystupovať ako jeden z partnerov veľkej bohyne, ktorá sa spájala s čarami a mágiou – čo sa prenieslo do folklóru v podobe obcovania raraška s bosorkou.
V závodských rozprávaniach, podobne ako v príbehoch z iných slovenských lokalít, ohnivý zjav totiž vo väčšine prípadov predstavuje zlého ducha (čerta), s ktorým bosorka „pracuje“ (obcuje), a ktorý jej nosí peniaze. Posledný detail môže poukazovať aj na spojitosť staroslovanského božstva ohňa s bohatstvom a blahobytom vo všeobecnosti (podľa lingvistov samotné staroslovanské slovo *bogъ pôvodne znamenalo „bohatstvo, darca bohatstva“). V závodských rozprávaniach však má ohnivá guľa alebo ohnivý had výlučne negatívny význam: je to „čert“ – pomáha bosorke v jej zlých činoch a peniaze, ktoré jej nosí, nie sú „dobré“. Ako aj inde na Slovensku, tento obraz už dávno nadobudol kresťanské zafarbenie a spája sa s diablom, ktorý stojí za všetkým zlom. No odkazy na staroslovanskú minulosť, ktoré môžeme nájsť v tomto motíve, sa nedajú prehliadnuť.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.